o projekte :: cus mama

Kto nosí jedlo do školy?

Keď sa povie "jedlo do školy",
väčšina z nás si predstaví desiatu.

Jablko, chlieb, keksík, krabička.
Niečo, čo riešime takmer všetci.

A potom sú tu rodičia,
ktorí riešia ešte jednu vec navyše.
Obed.

Každý deň. Každý jeden deň.

Nepíšem to preto, aby som sa sťažovala.
Píšem to preto, lebo viem, že nie som jediná,
len sa o tom málo hovorí.

Keď len desiata nestačí

Myslela som si, veď riešim to isté, čo ostatní rodičia.
Len trochu viac plánovania.
Len o niečo viac čítania etikiet.

Až neskôr mi došlo, že to nie je len iná desiata,
ale úplne iný režim fungovania.

Diéta (u nás bezlepková kvôli celiakii)
nie je o preferencii.
Je o zdraví dieťaťa.

A ak dieťa nemôže jesť zo školskej jedálne,
obed sa automaticky presúva…
domov. A rodič je kuchár.

Nikto nie je bez chyby

Nie je to chyba školy. Ani rodiča. Toto považujem za veľmi dôležité zdôrazniť.

Nie každá škola má rovnaké podmienky.
Nie každá škola má kuchyňu.
Nie každá škola má personál.
Nie každá škola má kapacitu variť diétne.

A takisto nie každý rodič má rovnaké možnosti variť, plánovať a kombinovať.

Nie je to konflikt škola vs. rodič.
Je to realita systému, ktorý nie je nastavený rovnako pre všetkých.

Tichá skupina rodičov

Deti s diétou nie je málo.
Len o nich veľmi nepočuť.

V roku 2025 vzrástol počet diétnych obedov na štátnych školách v Bratislavskom kraji o 7,55% v porovnaní s rokom 2024 (cvtisr.sk).

Priamo sa to týka deti:

Ich rodičia často riešia obed potichu.
Doma. V kuchyni.

Čo by mi pomohlo, keď sme začínali s diétou

Keby som sa mohla vrátiť na začiatok,
chcela by som mať tieto informácie:

Prečo vzniká "čus mama"

Tento blog a celý projekt "čus mama"
vzniká z úplne jednoduchej potreby:

👉 prepojiť rodičov, ktorí riešia stravovanie detí v školách
👉 hovoriť o realite bez obviňovania
👉 časom hľadať cesty, ako sa to dá zlepšiť